DENNÍKY POSTÁV

Nakoniec však prišla nejaká rebelka s fialovo-čiernymi vlasmi, ktorá pôsobila ešte chladnejšie, ako Kedlan, Ariadne a iné. Pri pohľade na ňu mi po chrbte prešiel mráz.
,, Je čas zlato." zapriadla sladko, ale neverila som jej to ani na minútu. Vyšla som zo svojho väzenia a ona ma nasmerovala ku vodcom. Zastala som pred hŕstkou rebelov a polkla. Musím však uznať, že ich pohľady ma znervóznili, nei len preto, že som vyzerala, ako keby som došla z frontu a to v šatách a podpätkoch. Na tvári a tele som mala nie jednu modrinu, či inú ranu. Skrížila som si však ruky na hrudi a na ich rozkaz sa posadila.
,, Tak, princezná. Rozmýšľali sme, čo s tebou. Mohli by sme ťa predhodiť tým nadržaným zverom, ale to by sme nedovolili. Mohli by sme ťa zabiť, ale to by si potom žiadali naše hlavy..." na chvíľu sa Ariadne odmlčala. ,,Tiež však môžeme s tebou uzavrieť dohodu..." pri tých slovách som polkla ale pokrútila som hlavou.
,,Nikdy s Vami neuzavriem žiadnu dohodu. Je to jak zmluva s peklom. Čo chcete, moju dušu? Prvorodené decko?.." zatiahla som sarkasticky, aj keď môj sarkazmus vyplíval zo strachu. Videla som, ako sa po tvári Ariadne mihol tieň.
,, prvorodené dieťa nie je zas až tak zlý nápad, ale nezaručuje nám nič, keďže v najbližšej dobe ho ešte nepododíš. Nie.... Chceme, aby si Kieranovi a Adrienovi poslala správu. Za odmenu ťa pustíme." aj keď to znelo lákavo prižmúrila som neveriaco oči. Bolo to až príliš jednoduché.
,, Neverím Vám, prečo by ste ma unášali a potom ma pustili? To nemá logiku.ô odfrkla som si.
,, Ach drahá. ty si nemala byť náš objekt. ten idiot, ktorý ťa zbalil bol zjavne slepý. mal zobrať Dahliu, ale ako sa zdá nie ste až tak odlišné." odfrkla si a ja som podvihla obočie.
,, Bol?" opýtala som sa, keď som si povšimla minulý čas.
,,Áno, bol." povedala jednoducho. ,,Príjmaš?" Opýtala sa ma tvrdo.
,, Mám Vaše slovo, že keď odovzdám správu nikto z Vás ma nepôjde hľadať a nezlikviduje ma?" opýtala som sa jej stále s nevierou. Ona sa však tomu len zasmiala.
,, Ak ti stačí slovo rebela tak áno. Budeš v bezpečí maličká." zasmiala sa a potom prikývla.
,, A teraz tá správa. Odkáž Kieranovi, že nabudúce to neodnesie len jedno z jeho detí. Že teraz sa tomu len tak tak  vyhol a mal by si viac strážiť svoje milované deti, ale aj manželku. Nikdy pred nami nebude v bezpečí, pokiaľ budeme žiť....A teraz.. bež dieťa a povedz mu toto. On už bude vedieť, čo to znamená." povedala a prepustila ma. Neváhala som a vyskočila z kresla. Vybehla z budovy a prechádzala rýchlo uličkami ghetta. 

Stále som sa obhliadala okolo seba, ale čo som nečakala bola osoba predo mnou, ktorá sa zjavila z ničoho nič. Narazila som do mužského tela a chcela odskočiť, ale too ma už chytili mužské ruky. Pozrela som sa do tej tváre a spoznala Thomsona. Ťažko som polkla a snažila sa od neho odtrhnúť, ale držal ma až príliš silne.
,,Ale, ale, kde sa náhliš maličká? Ja som s tebou neskončil. Strapnila si ma na verejnosti a ani som nedostal, to čo som chcel. Pre tvoje šťastie však, už sa mi hnusíš ešte viac, ako to hovno na tvojich podrážkach.." chrčal mi do ucha a mne sa žalúdok zvieral strachom. Potom som sa pzorela do jeho usmievavej tváre. ,, Čo so mnou cheš? Tvoja veliteľka ma už prepustila, tak ma nechaj." skríkla som na neho. 
,, Nie, nenechám ťa, nie len tak." povedal a vlepil mi takú facku, že som zaškobrtala a zrazu bola na zemi. On neprestával, bil ma, kopal do mňa, spôsoboval mi neskutočnú bolesť a úprimne som mala pocit, že smrť by bola vykúpením. Potom som konečne omdlela.

***

Netuším, ako dlho som bola mimo, ale keď som sa prebudila nachádzala som sa vo svojej posteli v sídle. Celé telo ma bolelo, ako keby po mňe prešiel parný valec a v ústach som mala sucho, ako na Sahare plus som sa poriadne nemohla nadýchnuť. Preto som len zastukala a hneď vedľa seba videla pohyb. Inštinktívne som sa odtiahla, čo vo mne spôsobilo ešte väčšiu bolesť, ale keď sa mi obosa zjavila pred tvárou spoznala som v ňom Talona. Oddýchla som si. Oblízla som si popraskané pery a prehovorila: ,,Ako?" opýtala som sa a on mi dal napiť trošku vody.
,, Našli ťa pred sídlom, zbitú.. polomŕtvu." tieto slová doslovne zavrčal a mal čo robiť, aby nerozbil pohár. Chápala som ho. nevládala som však odpovedať. Preto som zavrela oči a upadla opäť do hlbokého spánku.

Celý čas som len čakala kedy to príde a nedovolila si ani oka zažmúriť. To viedlo ku značnej únave, keďže som bola na nohách už nejakú tú dobu... Bez vody a jedla to bolo však ešte horšie. Moja ostražitosť bola stále menšia, ale snažila som sa tomu zabrániť. Cítila som sa však veľmi malátne a vedela som, že v tomto prípade nemám veľkú šancu sa brániť.

Zrazu sa pred dverami odzvali hlasné hlavy, z ktorých mi stuhla krv v žilách.
,, Si si istý, že je to princezná. Nikto z paláca nejakí o ňu ani kúsok záujem. Proste nič, ako keby nemala rodinu. Možno je to len nejaká úbohá komorná, alebo zahradníčka..."
,, Nie, musí to byť ona, na sebe mala príliš noblesné šaty na uniformu." 
Hlasy sa rozprávali ďalej, ale ja som ich už nevnímala. V hlave som mala tú prvú vetu. 
-Nikto ma nehľadá. všetci sa na mňa vykašľali.- V hrdle sa mi urobil knedlík a na povrch sa drali slzy a vzlyk, čo som si však nemohla dovoliť.
O chvíľku som začula, ako povolila západka a niekto vošiel dnu. neobťažovala som sa s obzeraním, už som to chcela mať za sebou.
,, Vstávaj!" skríkol na mňa hlas a pevná ruka sa mi amotala do vlasov a trhla mnou nahor, pričom ma donútili sa postaviť. Následne som klopítala vonku za rebelom, ktorý ma mal zjavne na starosti.

****

Vytiahol ma vonku pred barák na nejaké malé "námestie", kde sa už zhromaždil malý dav rebelov oboch pohlaví a rôzneho veku. Najviac ma však mrzelo, keď som uvidela pár malých detí, ktoré mi siahali sotva po pás. 
Rebel ma dotiahol do voľného stredu, kde ma hodil na prašnú zem, pričom som si odrela ako ruky tak aj nohy Nenávistne som sa na neho pozrela a potom na ľudí okolo seba. Na ich tvárach bol znateľný jedine odpor, alebo ctižiadostivosť. 
Dookola sa rozniesol hlasný krik mužských ale aj ženských hlasov, ktoré sa dožadovali rôznych vecí... Od mojej smrti, cez znesvetenie až ku súboju na život a na smrť.
Trvalo hodnú chvíľu, kým sa dav utíšil a ja som zazrela topánky, ktoré sa zastavili tesne predo mnou. Pozrela som hore a ťažko polkla. Predo mnou stál statný, zjazvený rebel, ktorý mal na tvári zlý úškľabok a v očiach sa mu odrážal chtíč. Naj napriek strachu ktorý ma ovládol som sa na neho zamračila a napľula mu na nohy. To ale asi nebol práve najlepší čin, keďže, ako sa zdá ho to len nasralo.
Zohol sa, chytil ma za vlasy a zdvihol ma do sedu, pričom mi do ucha zašepkal: ,, Ovládaj sa zlato, bude to menej nepríjemné, keď budeš dobrá holka." Jeho dych bol nechutný a rovnako aj zimomriavky, ktoré mi spôsobil. Potom ma pohladil po sánke a ja som ju musela zatnúť, aby som sa vládla. ,,Zhni v pekle ty sukin syn." zavrčala som mu späť, čo mi len uštedrilo ranu kolenom do rebier.  A naozaj bolestivú ranu.
,,Chcete predstavenie? Chcete sa zapojiť? tak dobre. Máme tu princezničku, ktorá len horí nedočkavosťou sa nabažiť trochu toho nášho....Tak, kto chce ísť druhý?!" zreval do davu a ja som sa roztriasla. Potom sa obrátil ku mne a nasilu mi roztiahol nohy. Dav zreval nedočkavosťou. Všetci chceli vidieť moje poníženie. Keď si už rozopínal opasok zo zadu ma chytili dvaja chlapi, aby som neušla. Bola som v koncoch. Nemohla som sa na neho ani pozrieť, nedokázala som to. Počula som, ako pracka opasku šuchla po koži, keď si ho uvolnil a pokračoval ďalej. V tom však dav stíchol, zašumel a pomaly sa rozostúpil. Pred nami sa ocitla staršia žena, značne podobná tej mladej zo včera. Hľadela som na ňu, ako na zjavenie.
,, Keď sa jej čo i len dotkeš Thomson tak ti osobne odrežem tvoj najobľúbenejší úd, ktorý ti bude iste po zvyšok života chýbať." Sledovala som ju a využila nepozornosť rebelov a stiahla nohy k sebe a pripravila sa na rany, ktoré mali prísť. Tvár rebela však zbledla a hlasne spolkol, pričom sa späť zapol.
,,Áno šéfka." Hlesol a ponížene sa stiahol do úzadia. Podozrievavo som sa dívala na tú ženu, lebo mi nešlo do hlavy, prečo ho zastavila.
,,Kto si a čo odo mňa cheš?" opýtala som sa jej nie práve priateľský hlasom. Ona sa na mňa len milo usmiala, mohla by som povedať, že skoro matersky, ale v jej očiach nebol žiaden cit.
,, Ach drahá, nie je podstatné kto som ja, ale kto si ty a čo mi môžeš dať." zapriadla a postavila ma. V tom som si všimla tú rebelku zo včera, ktorá stála vedľa tej ženy. Naozaj sa až nápadne podobali. - Bože to je jak klon, alebo vidím dvojmo?- pýtala osm sa sama seba a prižmúrila na obe neveriacky oči. 
,, Ja? Zjavne Vám nemôžem dať nič. tak čo chcete?" opýtala som sa jej a cúvla od nich o krok. Potom prehovorila tá mladšia- Kedlan, ako ju včera oslovili : ,, Môžeš nám dať viac, ako si myslíš princezná, len si to neuvedomuješ." nebola som si istá, či jej dobre rozumiem. V tom ma ale zdrapila za ruku a odtiahla ma niekde, čo som považovala za ich základňu.
chcela som sa jej opäť opýtať to isté, ale ona ma posunkom zastavila.
,, Všetko sa dozvieš v pravý čas princezná." povedala a potom ma zamkla do priestoru, kde boli gauče, stoličky a stôl. Na rozdiel od zatuchnutej izby luxusne zariadená izba.

,, To nie je ona ty idiot. To nie je princezná Dahlia... Veď sa na ňu pozri. Má ryšavé vlasy.. RYŠAVÉ!!!" počula som, ako ženský hlas kričal na niekoho, kto bol ku mne bokom a nevidela som ho dobre. Predpokladala som však, že je to ten balvan, čo ma uniesol.
,, P..P...prepáč Kedlan. Myslel som, že je to ona. V tom zmätku vyzerali všetky rovnako." počula som mužský hlas, ktorý mi bol známy.
,, Ty balvan!!! Ako si si mohol spliecť hnedé a ryšavé vlasy? To ťa v škole neučili farby alebo čo? Veď sa ani nepodobajú. Toto... je... írska princezná. Vieš, čo si spôsobil?" tázala sa ho a ja som sa musela ticho zasmiať, keď ho oslovila podobne, ako ja sama.
,, Ja neviem, môžeme žiadať výkupné jej rodinu, alebo si ju tu ponechať, trochu si užiť a potom ju vrátiť...." nedopovedal svoju myšlienku, keď zaznela silná rana, ako dopadla jej ruka na jeho tvár. Skoro mnou cuklo, ale len skoro. - AU!- pomyslela som si, ale poslúchala ďalej.
,, Kto ti asi zaplatí za poškodený tovar? Ha? A načo by nám to bolo? Máme svoje zdroje, síce..." Rebelka, ktorú oslovil Kedlan sa odmlčala a len som počula jej kroky, ktoré sa lížili smerom ku mne. Otvorila celu a vstúpila dnu. Chvíľu bolo ticho, keď mi zrazu trhla hore hlavou, pričom vlasy mi až nepríjemne ťahala. Stále som sa tvárila, že nie som pri sebe. 
Potom som však na svojom uchu počula jej dych: ,, Viem, že si hore maličká. Nie som taká sprostá, ako si myslíš." Po týhto slovách už nemalo zmysel sa pretvarovať. Otvorila som oči a hľadela do ľadovo modrých očí, kde sa neodrážal ani kúsok citu. Potom sa na jej tvári roztiahol chladný, vypočítavý úsmev...
,, Patrick! Josh! Odveďte ju do ghetta. trošku si s ňou užijeme, kým sa nevráti domov." Všetko vo mne zamrzlo. krvi by s ami človek nedorezal. -ČOŽE?- kričala som v duchu, ale viditeľne som len ťažko polkla. Potom som urobila jednu vec, napľula som na tú ženskú. To ju však len rozzúrilo a ona ma chytila za bradu, pričom ju nepríjemne silno stlačila.
,, Budeš poslúchať zlatko, ináč dopadneš ešte horšie." Zavrčala na mňa a potom mi tak silno odhodila hlavu, že som si temeno narazila do steny. Následne ku mne pristúpil jeden rebel a zdvihol ma zo zeme. Neváhala som a kopla ho do jeho nádobíčka. Skácal sa na zem,a el to už tu bol rozkaz: ,, Zvieažte jej aj nohy. Táto holka nie je nejaká troska." Vravela Kedlan a v tom sa otočila. Zviazali mi nohy a zase si ma hodili cez rameno, pričom sa so mnou vybrali preč z cely.
,, Pusť ma, nie som tvoja kurva!" kričala som na neho. On sa zasmial a potom mi odpovedal dvoma slovami, ktoré som nechcela počuť: ,, Ale si." zaznela jeho odpoveď a všeto svetlielko nádeje vo mne pohaslo. Bola som v koncoch.

Vystúpila som spoza stolu, kde som sa ukrývala so zbraňou v ruke a začala som strieľať na rebelov okolo seba. Vedela som, že to na dlho nezaberie, ale aspoň mali ostatní možnosť utiecť.

A potom to prišlo...
predo mnou sa ocitol mohutný chlap, ktorému sa blízkalo v očiach potešenie. Potešenie zo zabíjania. Hľadela som na neho, ako oparená a keď som chcela vystreliť zistila som, že zásobník je prázdny. Z mojich úst sa sypal príval nadávok, keď ma prerušili jeho slová:
,, Našiel som ju!" pričal na niekoho iného a v mojej hlave bola jediná myšlienka: - Našiel? Koho? Mňa?- 
Nestihla soms a spamätať, keď si ma prehodil cez rameno a vybehol so mnou zo sály. Môj krik, kopanie nepomáhali, bol ako šuter, hnusný nepoddajný šuter. párkrát som ho dokonca aj kusla, ale poviem Vám, nerobte to. Jeho chuť bola odporná. Smrdel strelným prachom, potom a niečim, čo by sa dal nazvať pach psychopata.
,, Pusť ma na zem, ty hora sadla!!!" kričala som na neho, ale odmenou mi bol len jeho smiech.
,, Len kľud princezná, za chvíľu budete v bezpečí." odvetil mi a vybehol so mnou do záhrad. Uvedomujem si, že ma už nič nemohlo zachrániť a tak som urobila asi posledný zúfalý krok.. Poriadne som sa do neho zakusla a poškriabala mu chrbát. To na chvíľu pomohlo. Nie však tým správnym spôsobom. Ten balvan si ma nadhodil na ramene, pričom mi vybil dych a hodnú chvíľu som nedokázala dýchať.. Následne som však začula známy hlas..
,, Pusť ju!" vzhliadla som za hlasom a videla som za nami pár strážcov, ktorých viedol princ Kienan.
- Nie....- šeptal mi vnútorný hlas, keď som ho zbadala.
,, Vypadni ty pošahaný idiot do bezpečia!" skríkla som na neho, ale zjavne už bolo neskoro. Dvaja jeho strážcovia klesli na kolená a onedlho nasledovali ďalšie tri výstreli, ktoré zložili na zem aj Kienana.
,, Nie!!!" kričala som a moje zúfalstvo sa prejavilo opäť kopancami a škrabaním.
,, Pusť ma na zem ty obluda." Kričala som na svojho únoscu, ktorého už zjavne prestalo baviť moje nariekanie. Nevidela som jeho päsť ktorá s ana mňa rútila. Cítila som až následný náraz, ktorý ma uviedol do hlbokého bezvedomia.